Magazín
Slovo - 11. január
Tomáš Daniel 11.01.2019 2 minúty na prečítanie
Lk 5, 12 – 16
Keď bol Ježiš v ktoromsi meste, zjavil sa muž plný malomocenstva. Len čo zbadal Ježiša, padol na tvár a prosil ho: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.“
On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: „Chcem, buď čistý!“ A malomocenstvo z neho hneď zmizlo.
A prikázal mu, že o tom nesmie nikomu hovoriť, ale: „Choď,“ povedal, „ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ako predpísal Mojžiš – im na svedectvo.“
No zvesť o ňom sa tým väčšmi šírila a schádzali sa veľké zástupy, aby ho počuli a dali sa uzdraviť zo svojich chorôb. On sa však utiahol na púšť a modlil sa.
Strážiť si svoj priestor.
Na Ježišovi jasne vidieť, že sa neženie len tak. Je vnútorne zameraný na svojho Otca, zostáva v tichosti srdca a počúva. Niektorí ľudia majú pomaly za životný štýl stále sa hnať, reagovať na všetko možné, čo im život prináša.
Boh nám ukazuje úplne niečo iné. Skutky majú vychádzať z modlitby, z tichosti a nie naopak. Ježiš si stráži svoj vnútorný priestor byť s Bohom a neženie sa do vecí na základe vonkajších podnetov.
Nie je to ľahké, ale dá sa to... dá sa to učiť, učiť zostať vnútorne pokojný, zostať v komunikácii s Bohom, rozlišovať vo svojom vnútri, dať čas Bohu v situáciach, upokojiť sa a potom nejako konať. Je to o neustálom radostnom vyhľadávaní toho, čo sa páči Bohu a nie mne.
Nie je to proti radosti či proti životnej spontánnosti. Pravá radosť je nakoniec aj tak o tom, že sa mi podarí zostať v Jeho vôli.
Pane, pomôž mi prehĺbiť spojenie s Tebou. Amen.
Čo ďalšie ťa chytí za srdce?
Ver.sk. Je to vec srdca.