Slovo - 13. júl

Tomáš Daniel 13.07.2019 4 minúty na prečítanie

Mt 10, 24 – 33

Ježiš povedal svojim apoštolom: Žiak nie je nad učiteľa ani sluha nad svojho pána. Stačí, keď je žiak ako jeho učiteľ a sluha ako jeho pán. Keď pána domu nazvali Belzebulom, o čo skôr jeho domácich?!

Nebojte sa ich teda. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech.

Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle.

Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.

Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“

Bolesť v tvojom srdci...

Niekedy Boh dopustí, že sa staneme obeťami. Tak, ako Jozef, ktorého bratia predali do zajatia. Jozef sa stal obeťou, ale Boh vstúpil do tej krivdy, ktorá samu stala a zmenil nielen jeho, ale skrze jeho zmenu zachránil neskôr aj jeho bratov, rodinu a dokonca cez neho pokračovali dejiny spásy izraelského národa.

I ja som obeťou, každý z nás je obeťou, samozrejme, že sme zároveň aj tými, ktorí spôsobujú bolesť druhým. Ale teraz sa skúsim zastaviť nad skutočnosťou, že každý z nás je obeťou.

Je to pravda. Každému z nás bolo ublížené. Pretože v tomto svete sú len ľudia, ktorí majú svoje hriechy, svoje slabosti a preto si ubližujeme nedostatkom lásky voči sebe navzájom.

A ja sám sa možno rád ponáram do svojich rán, do sebaľútosti a pýtam sa „prečo?“ Prečo sa mi stalo hento či tamto a a ľutovať sa je pokušenie, pokušenie sa zamotávať, uzatvárať, zamerať sa na seba. Akékoľvek silné sú naše rany, naše krivdy či ublíženia, je čas povedať tomu „amen“ a ďakovať Bohu za to, že prichádza do situácie, v ktorej stojíme. Treba povedať „amen“ a ďakovať Bohu a tak sa otvoriť pre jeho slovo v mojej situácii. Totiž Boh ide konať! Teda v ťažkých  situáciach, v ktorých sa nachádzame, je pokušením so sebaľútosťou sa pýtať prečo som tam, ale naopak – máme sa pýtať čo ďalej, čo odo mňa v tejto chvíli chce. Boh chce, aby sme vystúpili zo seba a vykročili smerom von k ľuďom, v láske, aby sme odpustili a milovali a nejatrili si rany. To je cesta do života.

Učme sa na sebaľútosť nereagovať, ale prijať ako z Božej ruky utrpenie a ďakovať a pýtať si slovo od Pána, ako ďalej v láske, ako mám zo seba vystúpiť, ku komu a pýtať si Božiu víziu.

Pane, nauč ma vystupovať zo seba a kráčať napred, neľutovať sa, ale odpúšťať a milovať a hovoriť životu „amen“.  Amen.