Magazín

Slovo - 31. október

Vicki a Robert De Hoxar 31.10.2019 4 minúty na prečítanie

Ježiš bol na ceste do Jeruzalema a čelil ťažkým obdobiam, keď na neho smrť číhala zo všetkých strán. Podľa farizejov ho chcel Herodes, politická autorita, zabiť. A keď prišiel do Jeruzalema vedel, že ho chcú zabiť náboženské autority a tiež ľudia. Nezľakol sa hrozieb, ale pokračoval vo svojej službe uzdravovania a oslobodzovania. Vedel, že na tretí deň premôže smrť a znova vstane.

Keď čelíme hrozbám a zložitým okolnostiam, môžeme zamrznúť, reagovať strachom a utiecť alebo čeliť útoku. Jeho reakcia je úplne iná. On vidí cez vonkajší vzhľad do srdca človeka; srdca, ktoré bolo zatvrdené klamstvom hriechu. Jeho odpoveď je súcitná s túžbou utešiť a postarať sa. Rovnako ako sliepka so svojimi kurčiatkami. Raz sme mali kačacie hniezdo hneď za našim domom. Kačica bola veľmi upokojujúca a starostlivá. Ježiš chcel pritiahnuť Jeruzalemský ľud k sebe rovnakým spôsobom. Ich zatvrdené srdcia však neodpovedali.

Rimanom 8 je krásna a povzbudzujúca kapitola. Začína sa potvrdením, že pre nás, ktorí sme v Kristovi, neexistuje žiadne odsúdenie. Potom vyhlasuje náš štatút ABBA detí, ktoré od neho nemôžu byť nikdy odlúčení. Pracuje v našich životoch, aby priniesol dobro z každej situácie. Kto môže požadovať spravodlivosť proti nám, keď nás Otec Boh svojou milosťou vyhlási za nevinných? Kto nás môže odsúdiť, keď Ježiš jedná v našej veci? Môže nás niečo odlúčiť od Kristovej lásky, od Otcovej lásky?

Viem, že som bola zbavená odsúdenia. Prešla som si cez svoju vinu a hanbu. Aspoň cez všetko, čoho som si momentálne vedomá. Viem, že som dcéra svojho Otca a že on je ockom, a bola som svedkom toho, ako vďaka svojej láske a uzdraveniu priniesol dobré veci z mnohých situácií. Ale keď som čítala, že ma nič nemôže odlúčiť od jeho lásky, zaváhala som. Moja hlava to vie, ale moje srdce nie je také presvedčené. Nie vždy si uvedomujem jeho prítomnosť. Necítim sa milovaná neustále. Nejde však o pocity. Je to o tom, že verím pravdu.

Keď prežívame ťažké časy, naším krikom je „Kde si?“ Citát zo Žalmu 44 je nárek žalmistu, ktorý vo svojom utrpení volá. Ježiš sám na kríži zvolal: „Prečo si ma opustil?“ Neverím, že ho Otec hoci na chvíľu opustil, ale temnota hriechu bránila Ježišovi, aby ho tam videl.

Modlila som sa s mladou ženou. Ako dieťa prežila traumatické a bolestivé skúsenosti. Odpustila dotknutej osobe, ale spomienka ju stále trápila. Jej žalosť bola: „Kde si bol, Bože, keď sa to stalo?“ Hriech a temnota situácie jej zabránili vidieť Otcovu prítomnosť. Avšak po istom uzdravení je toto jej svedectvo.

„Otcova ruka je na mojom ramene a druhá je na mojej hlave. Chcem, aby ma objal a viem, že je bezpečný. Otec mi povedal:„Mojou túžbou a mojou úlohou je ťa chrániť. A nie Ti ubližovať.“ Plače a hovorí, že je mu ľúto, že ľudia, ktorých stvoril, ma tak zranili. Chápe ma, pretože je to jeho bolesť a vie, aké bolestivé je, keď vás zrania vlastní ľudia. Jeho bolesť je väčšia ako moja a rozumie mi. On to vie. Som s ním. Všade je svetlo. Vidím jeho ruky. Objíma ma. Som v jeho strede. Nevidím jeho tvár, ale stále počujem jeho „je mi ľúto“ a jeho plač. Niektoré z jeho sĺz sú na mojej hlave. Chápe ma a viem, že je to v poriadku.“

Vstúpila do pravdy, že ju nikdy neopustil a bola slobodná.

Takže, ak sa stotožníte s výkrikom „Kde si?“, verte pravde; že ste nikdy neboli sami. A keď sú naše srdcia uzdravené procesom odpustenia, stále viac si uvedomujeme jeho prítomnosť v nás.